Krétska všehochuť 2007

Crete
jantaara

Pôvodne som to mala aj s fotkami, ale sem mi vložilo iba text. Tak čítajte. Neskôr možno aspoň pár fotiek vložím, ak to bude fungovať.Kaliméééra!Tak sme 21.6. – 2.7.2007 absolvovali ďalšiu dovolenku, spoznali ďalšiu krajinu, prejedli sa ďalších pár jedál, okúpali sa v ďalšom mori...vlastne dvoch: Kréta – kopce a more, obývačky na ulici – grécky šalát, jogurt s medom, dyne a sladké koláčiky – Krétske a Lýbijské more.Prvého 2 a pol dňa sme absolvovali na hotelovej pláži, kúpali sa alebo ležali pod slnečníkom, aj tak nás poriadne to kreténske slnko spálilo. Bolo extrémne teplo - aj na krétske pomery - a bezvetrie.Hotel bol krajší, ako sme čakali, strava tiež dobrá.Poobede sme si zašli do Rethymna pozrieť úzke uličky s benátskymi domami, prístav a pevnosť. Všetko bolo pekné, najväčšia záhada však bola v pevnosti. Na niektorých múroch, na ktoré pražilo slnko, a na obschnutej palme boli pripečené celé strapce slimákov. Načo tam šli, to netuším. Ale vyzeralo to ako hromadná samovražda.Na štvrtý deň sme si požičali na 5 dní auto – úplne nová oranžová Kia Rio - a začali s výletmi. Exkurzie po archeologických lokalitách na tom pekelnom slnku sa takmer rovnali tým slimačím samovraždám. Ale prežili sme. Minojské vidiecke sídlo Agia Triada, palác Festos, rímske mesto Gortys...a pomedzi to sme sa schladili v zátoke Matala. More tu bolo krásne, studené a skalné útvary aj s jaskyňami zaujímavé.Ďalší deň nasledovala jaskyňa Milatos. Do takej jaskyne sa na Slovensku obyčajný človek voľne nedostane – buď by bola zavretá, alebo sprístupnená len po vyhradených trasách. Preliezli sme ju celú hore-dole s baterkou v ústach, občas si hlavy udreli...ale bolo to super. A chládok!Dedina Kastelli s eukalyptovou alejou, mestečko Elounda, pevnosť malomocných Spinalonga , zatopené rímske mesto Olous. Tu sme sa aj najedli – vraj v najstaršej budove v meste, dali sme si domorodé jedlá a ja aj víno... a chutilo mi!!! V tej horúčave som po pol litri veru triezva nebola. Možno aj preto sme náhle zmenili plány a zaimprovizovali. Vybrali sme sa na juh do mesta Iarapetra, že sa zvezieme ešte na ostrov Chrisi. Tam však chodia lode len doobeda, takže ostrov sa nekonal. Namiesto toho sme si pozreli „úchvatné“ fóliovníky cestou naspäť a vymysleli ďalší skvelý nápad, že prejdeme ešte cez hory na náhornú plošinu Lassithi. Majú tam plno asfaltiek cez hory, táto zvolená cesta však bolo ozaj len pre džípy. A keďže by sme sa tou skalnatou strminou museli škriabať asi 15 kilometrov a bolo už hodinu pred zotmením, tak sme to vzdali a šli najkratšou cestou domov. V ten deň sme ani večeru nestihli.Tretí výletný deň sme si to namierili na západ do Kastelli Kissamos, zase raz sme chceli lodný výlet a zase raz z toho nič nebolo. Jedna loď nám odišla pred nosom, ďalšia šla o dve hodiny a aj tak by sme museli na Gramvouse stvrdnúť pol dňa a to sa nám v tej horúčave ani trošku nechcelo. Tak sme si tam chvíľu poobzerali zaujímavé špicato-deravé pobrežie, kukli do mapy a vymýšľali náhradný plán.Našli sme nejakú jaskyňu zaznačenú, tak sme sa vybrali tam. Skončili sme síce na malej pláži v ústí rokliny namiesto jaskyne, ale bolo tam pekne. Šnorchlovali sme a videli sme aj nejakú skrútenú chobotnicu.Odtiaľ sme sa pobrali do Chanie ... ale s upozornením, že ani jednému zo zvyšku posádky sa nechce chodiť dlho v horúčave po meste. A tak sme si len rýchlo obzreli prístav a pár uličiek – podobné ako v Rethymne, možno ešte o trošíčku krajšie.Majú tu aj Mešitu janičiarov a v nej momentálne výstavu nejakého bláznivého fínskeho maliara.Mestský prach a pot sme potom šli zmyť do jazera Kournas. Hneď nad jazerom sa dvíhal vysoký kopec, bolo to pekné, ale naše slovenské plesá sú predsa len krajšie. Voda bola pomerne čistá, ale dosť rias a dosť teplá. Ešte sme trochu podebatili s domácimi husami a šli domov na hotel. Večeru sme stihli. :-)A prišla streda 27.6., v pláne roklina Irini – jaskyňa Azogires – pláž Elafonisi. Tak to bol teda deň!!! Najskôr sme ešte v Rethymne zistili, že nemáme náhradné baterky do foťáka, ale nevrátili sme sa po ne, že hádam ešte vydržia tie vo foťáku. Ale to bolo chyba – nevydržali. Pri Chanii sme nejako prebehli odbočku z národnej cesty, ktorou sme chceli ísť k rokline Irini. Tak sme teda šli druhou, čo bolo na vzdialenosť takmer to isté. Neviem ako na tej prvej ceste, ale na druhej nebola desiatky kilometrov žiadna pumpa, hoci inde boli v každej zapľuvanej dedinke aj tri. A nám už benzín svietil dosť dlho. To nám už ale začalo riadne rednúť, pretože sme boli v poriadnej divočine, všetky dedinky v okruhu 50km boli len také trojdomové a ako sme postupne zisťovali, tak bezpumpové. Na rad prišli rôzne katastrofické scenáre, pretože už sme šli ozaj len na výpary a každú chvíľu sme čakali, že nám auto zostane stáť. V zúfalstve som v sprievodcovi nalistovala, ako sa povie po „krétsky“ najbližšia benzínová pumpa = énna vensinádiko edó kondá – a šla sa spýtať na jej výskyt nejakého domorodca, čo si umýval auto a bolo teda dosť pravdepdobné, že takýto druh informácii ovláda. Po anglicky nevedel ani ceknúť, takže som využila aj kreténsky slovníček (čítať vedel, mojej výslovnosti asi nerozumel  ). Po porade s miestnou babkou sme sa od neho dozvedeli, že najbližšia pumpa je v dedine Agia Irini vzdialenej 12km. Roman usúdil, že to v pohode dôjdeme, veď je to už dole kopcom. A bolo to dole kopcom – asi tak prvých 400metrov. Potom zase stupák do kopcov...maximálny úsporný režim, klíma vypnutá už dávno. To už sme ani nedýchali a len sa modlili, aby sme došli a aby tá pumpa aj otvorená bola (bežne síce bývajú v dedinách 3 pumpy, ale 2 a pol z nich je zavretých). Keď sme sa preklopili na druhú stranu a konečne šli z kopca, to už sa trošku ľahšie dýchalo. A dorazili sme aj do tej tak túžobne očakávanej dediny, aj pumpa tam bola, dokonca aj otvorená bola. Keď Roman nakázal načapovať za 50€, pumpárovi len oči vybehli, že to sa tam nezmestí...ale zmestilo. Síce musel aj nohou trochu potlačiť do nádrže, ale narval to tam. A tak sme už s ľahkou dušou pokračovali v jazde k ústiu rokliny.Roklina bola pekná, pomerne v tieni, ľudí len pár. Ale pot z nás lial prúdmi. Skonštatovali sme, že je to podobné ako Slovenský raj, ibaže bez vody v riečišti a s iným rastlinstvom.Keď sa začala rozširovať,obrátili sme sa a šli naspäť. Strávili sme tam necelé dve hodiny, z toho Monika hodinu a pol s otrčenou gambou. Ja som sa ešte snažila nájsť Old water mill, o ktorom tvrdila ceduľa, že by tam mal byť, žiadny som však nenašla. Iba čo som sa doškriabala, keď som z riečišťa vyliezala po strmom brehu. Upotení sme sadli do auta a šli hľadať jaskyňu. V aute som si vyzliekla mokré tričko aj podprdu. Podprdu som zvonku zacvikla do okna na aute a tak tam vedľa nás veselo viala a búchala do dverí. Pri ceste sme zbadali hadicu s tečúcou vodou, tak sme teda zastali a vyumývali sa, osviežili. Ja stále bez podprdy, ale premávka tam nejaká veľká nebola. V rázovitej krčme v dedinke Azogires sme ešte kúpili vodu, aby sme od smädu nezahynuli. Po krátkom hľadaní sme našli prístup k jaskyni (na ceduľke so smerovkou sme zároveň aj zistili, že tá krčma nie je len obyčajná krčma, ale aj reštika a informačná kancelária), peškom sme vyšli pomedzi bodliaky ešte asi 200m od auta hore....a....WOW!....vlastne FÍHA! (veď sme slováci)! Našli sme priepasť – jaskyňu, vanul z nej riadny chlad a pivničný pach.Moniku rozbolelo po výstupe brucho – klasika, tak sa rozhodla počkať nás hore. A my s Romanom sme začali zostupovať dolu po strmých železných rebríkoch celých ochvístaných od holubov, čo žili v jaskyni (aj jeden netopier okolo mňa lietal). Ako som predpokladala, chvíľka oddychu a zvedavosť spôsobili, že Moniku brucho prestalo bolieť a rozhodla sa ísť za nami. Roman sa teda musel vrátiť a posvietiť jej pod nohy. Preliezli sme tam viaceré pukliny – po rebríku, prepchali sme sa cez úzke diery – PARÁDA!!! Fotiť sa však už veľmi nedalo, lebo baterka sa rozhodla zdochnúť. Hnusoba! Asi po hodinke sme zahájili výstup nahor. Keď sme vyšli až hore – z toho chladu do horúčavy – to bola pecka!! Cestou dolu chodníkom sme sa ešte porozprávali s kozou, čo tam po skalách pobehovala. A celkom sme si rozumeli.Rozhodli sme sa niečo zjesť v tej taverne, kde sme vodu kúpili. A to boli ďalšie zážitky! V krčme sedeli traja zjavní štamgasti a jeden pes. Panebože, to boli týpky!! Jeden ožratý na mol sa nám začal prihovárať (ten so psom), aby sa pochválil, že vie čosi anglicky. Pes sa volal Kali a bol zlatý. Ožran neviem ako sa volal, a nebol zlatý. Pri pulte sedel ďalší, na tvári mal nejakú lepru, strapatý bol....no proste škaredý ako noc. Tretí vyzeral relatívne normálne. Na stene viseli rôzne fotky, výstrižky z novín, staré peniaze a prastaré rárohy. Celé to bolo krásne štýlové aj s tými miestnymi popíjajúcimi občanmi. Sadli sme si vonku na „terasu“. Stoly boli dolu kopcom, ale nekývali sa. Dali sme si tzatziky, miestny šalát, nejaké hrianky a Monika domáce hranolky. Z tzatziky sme ešte 3 dni grgali cesnakom, ale všetko to bolo chutné. A bolo toho veľa. Hostinský bol zlatý tiež – skoro ako ten pes. Respektíve na iný spôsob. Mal nejaký tik či čo, bol taký pomalý, ale veľmi slušný a milý. Tomu so psom robil aj odvoz domov. TAXI. Zrazu len zaostrím od tých plných tanierov a vidím chlapa naloženého na fúriku. Pes na tretí pokus ešte vyskočil na neho a hajde domov! S úsmevom na tvári a výkrikom „taxi“ ho hostinský – lepšie asi povedané taverninský – odviezol domov. Cestou naspäť pre nás ženy (my dve + dve Angličanky, čo prišli po nás) odtrhol kdesi ruže a dal nám ich. Medzitým sme však mali ešte ďalší objekt na pozorovanie. Lepriak vyšiel von na terasu, tam zbafol jednu marlborku. Potom sa šiel umyť do miestneho verejného vodovodu, za plotom sa vychrchlil, vykašlal, čosi si do úst strekol....a zmizol. Vrátil sa asi o 10 minút. Krásne do hladka vyčesaný, vlasy namočené...také polodlhé vyzerali ako prilba. No zázrak nad zázraky! Večná škoda, že ich oboch nemám vyfotených. Ten so psom bol chrbtom otočený a Lepriak stihol z krčmy odísť, kým som si vnútrajšok odfotila. V pamäti nám ale dlho zostanú.Hodín bolo zase veľa, tak sme ešte kúpili od nich domáce raki a víno, a pobrali sa na Elafonisi. Prešli sme cez Paleochoru a prišli na križovatku, kde ešte ani zďaleka nemala byť odbočka na Elafonisi. Ibaže ona tam bola. A tak reku poďme. Najskôr asfaltka, prešli sme pár dediniek. Na opustenom dome načmáraná smerovka. Chvíľu sme dumali, ktorú cestu tým myslia. Popri tom dumaní Roman nacúval do kopy tehál. Asfaltka skončila, začala prašná a skalnatá...teda obe, nad ktorými sme toľko meditovali...a potom sme zistili, že hneď za domom sa tie cesty spájajú. Šli sme pekných pár kilometrov po tej šotoline, stále stúpali do hôr. Hore široko-ďaleko nikoho, len kopce, skaly, kríky. A jedna závora (otvorená) a pri nej uviazaný pes. Už len colník Rousseau chýbal. Ale človeka stále nikde. Potom kostol. Veď prečo by nemal byť v ľudoprázdnej pustatine kostol!? Možno pre tých, čo tú cestu stavali (zdá sa, že sa to chystali časom aj asfaltovať). Ak teda mali ešte asfaltovacie mašiny. Lebo jednu sme videli úplne navrchu skotúľanú a rozbitú na svahu. Úplne nezmyselne vyasfaltovaný kus cesty na vrchol kopca a pod ňou tá spadnutá mašina mŕtva. Možno spáchala samovraždu. Lebo to posledné, čo za sebou nechala, pôsobilo veru dosť zúfalo. Alebo kostol pre tých neznalých, čo sa chceli pomodliť, aby aj do cieľa zdarne došli alebo aspoň do nejakej civilizácie, nielen na vrchol kopca. My sme sa nepomodlili, ale aj tak sme došli. Ešte sme sa síce hodnú chvíľu drgáňali, natriasali, auto už malo od toho červeného prachu dokonalé mimikry. Pri zostupe sme dokonca stretli aj pár áut a tiež to neboli džípy. Zjavne to boli tiež turisti a potešili sa, keď videli, že prichádzame odtiaľ, kam smerujú a že teda sa tadiaľ dá prejsť. Potom sme dole schválne hľadali, aká ceduľa ich naviedla na túto cestu. A bola to krásna, veľká, hrdá ceduľa! Na Kréte asi najskôr postavia ceduľu, až potom dokončia cestu. Až na malý úsek bola cesta až k slávnemu Elafonissi prašná.A samotné Elafonissi nás tiež nejako neoslnilo. Piesok tam bol síce jemný a dobre sa ním obhadzovalo, ale voda po kolená mi veľa nehovorí... To mám aj doma vo vani.Kým sme sa prebrodili do hlbšej vody, chvíľu zaplávali a vrátili sa naspäť, ubehla hodina. A my sme mali na túto pláž vyčlenenú len polhodinu, pretože sme chceli stihnúť večeru. Takže nasledovala rýchla jazda, asi sme aj vytvorili krétsky rekord, nakoľko tu jazdia autá pomaly. Aj tak sme to pred deviatou nestíhali. Pár kilometrov pred Rethymnom to Roman vzdal a spomalil. Večera sa však napriek tomu konala...bolo otvorené dlhšie. Poriadne som sa napchala, ovocie mi už aj ušami liezlo. Nech tá rýchla jazda a spálený benzín aspoň stoja za to. No nie? No áno.Po strede nasleduje štvrtok – aj na Kréte. Cieľ cesty Preveli: starý a nový kláštor Preveli, palmová roklina s plážou. Cesta šla zase pomedzi kopce a skaly, prilepená na úbočí. A tentoraz sme dokonca videli aj riečište s vodou! Starý kláštor bol perfektný, bohužiaľ oplotený a neprístupný. Nový kláštor tiež pekný a prístupný, nemali sme však kolená zahaľujúce oblečenie, tak sme dnu nešli. Aj tak sme sa už tešili na ochladenie vo vode, stále bolo hrozne horúce. Našli sme prístup na pláž a zliezli chodníkom dolu k moru celou cestou v duchu úpejúc, že tá cesta nás ešte raz čaká smerom nahor. Pohľad na roklinu a pláž bol však nádherný. Zišli sme teda dole, utáborili sa a šli sa schladiť do mora. (Nohy sme už mali ochladené z prebrodenia rieky, čo tu do mora vtekala.) Eeeeej, ale také schladenie sme až nečakali! Voda bola riadne studená. Po chvíli nám aj zima bola.S Romanom sme šli potom preskúmať roklinu, Monike sa nechcelo. A to bolo supeeer! Po brehu rieky boli veľké palmy, pod nimi stany – vyzeralo to dosť zvláštne. Potom sme prišli na miesto, kde sa bolo treba brodiť. Roman zažil rozum a vybral sa v plavkách a vodných topánkach. Ja v teniskách, ešte aj foťák som mala so sebou. Pri prvom brodení som si vyzula tenisky a tak prešla. To som ešte nevedela, že toho bude oveľa viac. Voda stúpala, skaly v rieke sa zväčšovali. Kde bola po kolená, tade som prebrodila. Inak som šla po brehu a fotila Romana, ako sa škriabe po skalách a brodí a pláva....a závidela som mu, lebo aj ja som chcela. Nakoniec sme došli po miesto, kde sa už po brehu pokračovať nedalo a tak sme sa vrátili.S Monikou sme sa potom vybláznili v mori, bola tam pekná skala a na nej uviazané lano. Každý sa tam vešal, no a my tiež. Nakoniec som si prešla aj roklinu, nahovorila som Moniku, aby si to šla vyskúšať so mnou. Zvládla to perfektne, hoci niekedy tá voda vôbec nevyzerala lákavo, keď mal človek do nej vojsť. Na niektorých miestach stojatá, niekde riadny prúd, čo nohy bral. No a boli tam dosť veľké hadovité ryby. Tie keď Monika zbadala, to som myslela, že už do tej vody ani prst nevopchá. Ale prekonala sa a vrátila sa cez vodu aj naspäť. Patrí to k najkrajším zážitkom z Kréty. No ale čakal nás ešte výstup nahor. A toho sme sa dosť obávali. A právom. Hrozilo to infarktom a hodením tyčky z únavy. 453 schodov!!! Ale nejako sme to rozdýchali...horko-ťažko. Napriek tomu bol toto najmenej náročný deň a tak sme sa vybrali ešte do kláštora Arkadi. A dobre sme spravili - bol zaujímavý, mal svoje čaro, atmosféru, pekné zákutia a interiér kostola.V ten večer začal fúkať vietor a boli veľké vlny. Po večeri sme šli ešte k moru a zabávali sa v tých vlnách. Monika sa nechala hádzať ako handra a vyplavovať sa na breh. Potom si šla aj nafukovačku zobrať a rehotali sme sa ako bláznivé, ako ju to metalo a prevracalo. Na izbu sme sa pobrali, keď už bola dávno tma.Štvrtok mal byť pôvodne náš posledný výletný deň s autom. Do Heraklionu a Knossu sme chceli ísť hromadne autobusom v sobotu. Takže sme sa s autíčkom rozlúčili, pofúkali mu škrabanec na zadnom nárazníku a odovzdali ho späť do požičovne. Už sme boli v posteliach, keď sa ozval telefón. Vravím „Aha, výlet sa nám ruší pre nedostatočný záujem“. Bohužiaľ som mala pravdu.V piatok sme sa motali len pri hoteli, oddychovali na pláži. Vlny tak poposúvali piesok na pláži, že vznikol veľký výmoľ a musel prísť buldozér a vyrovnávať to. To bolo tiež zaujímavé divadielko. Najskôr to rozryl tak, že to vyzeralo ako menšie tatry, ale postupne to nadobúdalo rovný tvar a vznikla zaujímavá vzorka. Zvyšok už dokončili nohy dovolenkárov. A keďže more bolo dosť špinavé a rozbúrené, nedalo sa kúpať, tak sme sa aj nudili. A rozhodli sa, že si opäť požičiame auto na ďalšie dva dni a navštívime ešte niektoré z najviac odporúčaných turistických atrakcií – zrušený Knossos a Lassithi, ktoré sme nestihli. .Večer sme si boli zahrať minigolf, zlákalo nás pekne urobené hrisko.Ráno sme si vyzdvihli auto. Tentoraz sme chceli menšie, ale všetky boli požičané, takže sme dostali zase len Kiu Rio, ibaže tentoraz červenú. K srdcu nám však prirástla tá prvá oranžová. No a hybaj smer Knossos. Ľudí tam bolo najviac zo všetkých doteraz navštívených atrakcií. Pridali sme sa k nejakej anglickej skupinke starých ľudí, čo mali sympatickú sprievodkyňu, hlavne preto, že rozprávala zreteľne, takže som jej aj rozumela. Prešli sme s nimi takmer celý palác, prvé pokusy vedúcej skupiny odohnať nás zlyhali, potom už na konci uspela. Knossos je velikánsky, rekonštrukcie spravené dosť barbarsky, ale aspoň si ľudia vedeli predstaviť, ako to tam kedysi vyzeralo. A muselo to byť ozaj nádherné.Z Knossu sme sa autobusom odviezli do Heraklionu pozrieť si centrum mesta. Opäť tu boli staré benátske domy, ale už nie také úzke uličky. Heraklion je oveľa mladšie mesto a malo aj inú atmosféru. Bolo tu pár pekne zrekonštruovaných historických budov, fontána a v tieni oddychujúci psi, ktorí ignorovali ľudí, hoci im takmer po ušiach skákali. Cestou naspäť na Knossos k odparkovanému autu sme ešte absolvovali prehliadku mesta z autobusu.A potom už hor sa z civilizácie za prírodou na náhornú plošinu Nída. Šplhali sme sa cez krásnu kopcovitú krajinu až do výšky 1370 m.n.m. k úpätiu najvyššej hory Kréty Psiloritis. Bol to zaujímavý pohľad na tú rovnú plochu obklopenú zo všetkých strán kopcami. Tu kedysi postavili aj lyžiarsky vlek, ale neujalo sa to. A tu nám už bolo veru aj chladno v tričkách. A boli sme hrozne hladní. Vedeli sme však, že na Níde by mala byť nejaká štátna taverna a tam sme sa chceli najesť. Keď sme však prišli k nej, našli sme len polorozpadnutú nedostavanú budovu s rozbitými oknami a stavebným bordelom okolo. Maličkú nádej nám dávali záclonky na oknách jednej časti budovy, že hádam by to aj mohlo byť obývané, veď odtiaľto vychádza aj jedna z trás na Psiloritis a aj k jaskyni Ída. S tou nádejou v srdci a hlavne v žalúdku sme šli teda budovu preskúmať. A čudujsasvete! Ono to fungovalo. Dokonca aj záchody tam boli, a celkom slušné! Na stôl sme dostali nový papierový obrus a dobre sme sa najedli. Nie z toho obrusa, aj jedlo nám doniesli. Hostinský bol milý človek, ale to asi všetci na Kréte.S plnými bruchami sme sa potom vybrali do jaskyne. Teda jaskyňa je dosť honosný názov, je to skôr veľká diera. Všade tam bolo plno kôz a keď sa na nás veľký cap zahľadel, veru nám aj nebolo všetko jedno.Cestou domov sme sa ešte zastavili okúpať na pláži pri dedinke Bali, bolo tam však veľmi veľa turistov, z dedinky sa stalo rušné turistické centrum. A tak sme sa len chvíľku ochladili vo vode, vyliezli na peknú skalu v mori, kde sa Monika stihla hrozne rozčúliť, lebo nejakí ľudia tam lovili ježkov a pitvali ich vidličkou. A po tomto hroznom zážitku sme už šli rovno do hotela.Nadišla nedeľa, posledný deň pred odletom na Slovensko. A my sme zvolili trasu Agios Nikolaos – Kritsa – Lassithi. Agios Nikolaos je pomerne moderné mesto, ako jediné malo názvy ulíc písané aj latinkou a ako jediné vyberalo poplatok za parkovanie. Po chvíľke blúdenia a hľadania miesta na zaparkovanie bez platenia sme došli k archeologickému múzeu. A nielen k, aj doň sme vošli. Keďže múzeum v Heraklione bolo zavreté, museli sme sa uspokojiť aj s týmto. Boli tu nálezy z východnej Kréty a bolo čo obzerať. Potom sme sa prešli okolo jazera Limni Voulismeni, kam sa údajne chodila kúpať Afrodita. Nejako zvlášť idylicky nepôsobí, zaujímavé na ňom je, že je vlastne priamo v meste a je spojené kanálom s morom. Do skál na jednej strane brehu sú vytesané miestnosti a malý kostolík.Ďalej sme sa pobrali do dedinky Kritsa, ktorú v turistických sprievodcoch ospevujú ako malebnú, ale videli sme aj krajšie v menej dostupných oblastiach. (To sú tie, kde máte pocit, že chodíte ľuďom cez obývačku, pretože sedia na ulici a vy kľučkujete pomedzi stoly.) Kostolík tu majú však pekný - Panagia i Kera so zachovanými byzantskými maľbami. A tu sme si aj kúpili strieborné prívesky. A keďže dosť teplo bolo, tak sme si zase našli pláž v nejakej dedinke neďaleko a trošku sa vykúpali a vyslnili. Okolo štvrtej sme sa pozviechali a pokračovali v ceste, keďže nás toho ešte dosť čakalo. Šli sme na toľko ospevovanú náhornú plošinu Lassithi. Ale keď sme tam prišli, vôbec nám do spevu nebolo. Zostali sme v úžase, reku toto je to ospevované miesto? Táto planina so železnými rárohami, čo vraj mali byť romantické veterné mlyny? A tak sme už len dúfali, že tento výlet zachráni Diova jaskyňa, ktorá sa tu tiež nachádza. Horúce už nebolo, takže vyšliapali sme k nej v pohode...a nesklamala. Jaskyňa nie veľká, ale s bohatou výzdobou. Bolo to ozaj asi to najlepšie, čo si Zeus za svoje rodisko v rámci Kréty mohol vybrať. Odtiaľto zhora a z diaľky aj plošina vyzerala lepšie.A čas zase riadne pokročil a ak sme chceli stihnúť večeru, načim sa bolo ponáhľať. S obavami o vlastný život som ešte pár razy požiadala keď už nie zastaviť, tak aspoň pribrzdiť auto, aby som si mohla odfotiť tých pár plachiet na mlynoch a tetky s kozami. Štvornohými. Aj.Ešte sme stihli aj maličkú odbočku do dedinky Krasi, kde rastie údajne najstarší platan na Kréte a asi tam tečie aj nejaká zázračná voda, lebo dosť ľudí si ju naberalo...a tak aj my, veď sme furt smädní boli. Večeru sme stihli.Pondelok bol dňom odletu. Doobeda sme ešte stihli spraviť posledné suvenírové nákupy, trochu aj na pláži poležať a nohy si omočiť. A na obed odchod na letisko. Zase sme šli v poschodovom autobuse a tentoraz sme sedeli hore úplne vpredu. A to bola sranda!! Pred nami len veľké okno. Kým sme ostatných pozbierali po hoteloch a vykrútili sa po uličkách, stále sme mali pocit, že už-už do niečoho narazíme.Po tradičných dvoch hodinách nudenia na letisku sme úspešne vzlietli aj pristáli na Slovensku. Len ešte stále neviem, dokonca ani po diskusii s jedným svojim amatérskym svetaznalým kamarátom , prečo treba po pristátí tlieskať.... (preco dovolenkari po pristani stale ako idioti tlieskaju???...ja keby ze som pilot, tak som furt nasraty....vzlietnem, letim, pristanem a oni tlieskaju ako debili.... boooha co si ti o mne asi myslia?..... ze som prvy krat letel?....ze viem iba startovat (pri starte netlieskaju) a neviem pristavat???..... ze to bola nahoda, ze som pristal???....asi som mal spadnut, to by netlieskali.........preco do certa sa netlieska v autobuse na kazdej zastavke, ked zastane???..... to by bolo!!!........ alebo vo vlaku, na kazdej stanici vsetci vystupit, zatlieskat, nastupit a ide sa dalej.....v autobuse a vo vlaku sa to neda, tam vsetci ludia nemaju miestenky, tam sa tlacia, hadaju a aj biju o miesta a ked je clovek v tlacenici, rozhadany a so skrvavenymi rukami, neda sa tlieskat........asi by sa mali na charterovych letoch tiez zrusit miestenky a prestalo by sa tlieskat....ludia od prepychu nevedia co robit...)HOWGH!